„Ladies and gentleman welcome on a board the eurocity train 274 – Jaroslav Hašek from Budapest-Keleti pályaudvar to Praha hlavní nádraží. This train will stop at Brno hlavní nádraží, Pardubice hlavní nádraží and Kolín. For further details please see the train guide. We wish you a pleasant journey. The next stop is Brno Hlavní nádraží. The schedule arrival is at 5:36 PM.“
Všetko začalo nahrávkou trolejbusu valiaceho sa s vŕzganím a rachotom opotrebovaného materiálu dolu kopcom z Koliby, smerom do najhlučnejšieho dopravného stredu Bratislavy, na Hodžovo námestie. Rovnaké miesto v portfóliu Jonáša Grusku však zastáva aj výjav električky pískajúcej na ostrých zákrutách či rôzne zvukové detaily vlakovej súpravy kĺžucej sa po koľajniciach. Archív „dopravných“ zvukov sa za posledné dni rozšíril o elektromagnetické field recordings, zaznamenávajúce doteraz nepočutý prehovor vlaku spoločnosti ŽSR na trase Bratislava – Praha.
foto: Tomas Halasz
Gruska sa o transformáciu elektromagnetických vĺn do tých zvukových zaujímal už dlhšiu dobu. Ako správny sónický lovec, ktorý sa nesnaží kopírovať taktiky svojich kolegov, si vo svojom LOM laboratóriu skonštruoval zariadenie Elektrosluch, odhaľujúce nepočuté zvuky elektrických obvodov a neviditeľných elektronických signálov. Nebol to žiaden radikálny či novátorský objav avšak on ho dokázal zabaliť do atraktívneho dizajnového obalu, posunúť ho nadšeným hľadačom nepočutého a hlavne vzbudiť u mnohých aktívnych, ale aj pasívnych poslucháčov záujem o relatívne hi-fi odhaľovanie a archivovanie obľúbeného, najnezvyčajnejšieho či najskrytejšieho zvuku. Dôležitý je práve posun od zvukových dizajnérov, experimentátorov či vyhranených field recordings umelcov, smerom ku nadšencom, ktorých Elektrosluch svojou jednoduchosťou a zároveň efektívnosťou priťahuje od vizuálneho lovenia a archivovania k tomu akustickému.
U samotného Grusku je práca s Elektorsluchom viditeľná v dvoch rovinách. V rámci dua Order of Sonic Chaos je to rituálna poloha experimentujúca so zvukom v jeho psychoakustickej podobe, čo sa najlepšie odhaľuje v živých performanciách, na pomedzí primordiálnej obradnosti Phurpy a technologicko-zvukovej obsesii, ktorá je charakteristická pre podzemie britskej industriálnej scény.
Druhú rovinu možno počuť v aktuálnej sérii elektromagnetických nahrávok s príznačným názvom Vlakom. „Počas môjho detstva som žil v tesnej blízkosti bratislavskej železničnej stanice, kam sme s mamou s radosťou chodili pozorovať vlaky. Pili sme pri tom kakao z automatu a užívali si naskytnutý pohľad a zvuky. Tá fascinácia nikdy neprestala.“
Či už sú to kôrovce pod vodnou hladinou, mozgové vlny alebo jemné vibrácie industriálnych budov, zvukových umelcov od nepamäti priťahovali procesy, ktoré nemohli pozorovať voľným okom alebo im načúvať vlastnými ušami. Nebyť charakteristického hlasu na úvod kompilácie či typickej slovenskej červenej lokomotívy na obale CD, nebolo by možné identifikovať priestor, hmotu alebo tvar, z ktorého zvuky pochádzajú. Miestami to znie ako ranné pokusy elektronickej hudby niekde medzi Mortonom Subotnickom a Alvinom Lucierom, inokedy zas ako harmonické drony Eliane Radigue. Zaujímavá je zmena optiky, ktorá nepriamo nadväzuje a dopĺňa takmer sedemdesiatročný záujem o zvukovú komplexnosť vlakovej súpravy, počnúc nahrávkami otca konkrétnej hudby Pierra Schaeffera, skrz Swiss Mountain Transport Systems Ernsta Karela alebo El Tren Fantasma Chrisa Watsona až po nemenej zaujímavú kompiláciu Pražské vlaky.
S vlakom sa spája množstvo zvukov, ktoré nás sprevádzajú od samého detstva a vyznačujú sa tak silnou evokáciou. Zvuková aura vlaku sa stáva doslova pamäťovou bankou na konkrétne miesta, pocity či vône. Vlak prechádzajúci tajgou v ruskom filme znie inak ako nákladný vlak križujúci americkú prériu. Rovnako tak je rozdiel medzi tým ako sa ozýva Wilsonovo nádraží v Prahe a Železničná stanica v Bratislave. Fučanie, syčanie, pišťanie bŕzd, vibrovanie koľajníc, dunenie železného mostu pri prejazde, tlmená ozvena tunela, hlas sprievodcu na trati, to všetko sa rokmi cestovania zarýva stále hlbšie a hlbšie medzi mozgové závity. Vlak má v dejinách svoje neotrasiteľné miesto, vykúpil množstvo životov, dotvára kolorit krajiny a je o ňom možné premýšľať ako o určitom svojbytnom organizme, ani živom ani mŕtvom, možno niekde na polceste medzi oboma ríšami. „Vlak pre mňa predstavuje veľmi komplexný organizmus. Nie je to humanoid ani zviera, skôr zvláštny druh beštie s mnohými neuro-digitálnymi žilami a tokmi, odsávajúcimi energiu pomocou jeho antén.“ Skrz Gruskov pohľad predo mnou vyvstáva iná beštia, ktorou je kultový železný muž Tetsuo z filmu Shinya Tsukamota.
V idylickej ceste medzi Bratislavou a Prahou sa skrýva syzifovská snaha porozumieť tejto beštii, dešifrovať jej jazyk alebo prinajmenšom aspoň zdokumentovať skrytý chod a pulzovanie jej ciev. Nástroj komunikácie tu zastupuje Elektrosluch a umné nachádzanie zvukových uzlov, pletív a vrstevníc. Nakoniec v reálnom nahrávacom procese to vyzerá navlas rovnako, ako pri bežnej prehliadke lekárskym stetoskopom. Dôležité je vedieť čo a kde hľadať. Gruskovo nadšenie a um zaujať pozíciu spolu s jeho technickou zručnosťou je toho dobrým príkladom.
(Citáty sú prevzaté z rozhovou The Psychoacoustic Properties of Sound medzi Jonášom Gruskom a Luciou Udvardyovou.)