Suum Cuique: Ascetic Ideals
Modern Love (https://www.modern-love.co.uk)
Projekt Suum Cuique je jedna z ďalších inkarnácií Brita Milesa Whittakera, ktorý má za sebou plodnú kariéru, či už ako člen Demdike Stare alebo Pendle Coven, menami neodlučiteľne spojenými s britským kultovým labelom Modern Love, zastrešujúcim napríklad aj miláčika hudobných publicistov Andyho Stotta. Práve ten mal v minulom roku na svedomí dva vplyvné albumy, ktoré svojim zvukom zasiahli aj do vývinu klubovej scény a prispeli k rozvoju atmosferického, spomaleného techna s presahmi do iných žánrov. Whittaker je jeden z priekopníkov kombinácie viacerých experimentálnejších žánrov s klubovou hudbou, ako aj hudobný eklektik, ktorý sa nebojí spájať zdanlivo nespojiteľné hudobné svety.
Whittaker sa však v tomto prípade rozhodol za sebou zanechať svoje techno pozadie a extenzívny výskum starých obskurných vinylov – taktiku, na ktorej je postavený celý okultný zvuk Demdike Stare. Album Ascetic Ideals je vo svojej podstate abstraktný, experimentálny počin, ktorý je na rozdiel od jeho pôsobenia v Demdike Stare, oveľa viac noiseovejší a zvuk skladieb na ňom je tvorený prevažne analógovým spôsobom. Podľa jeho vlastných slov je Suum Cuiqie zbierkou materiálu, ktorý si kvôli jeho viac noiseovej povahe nemohol dovoliť použiť pre svoje ostatné projekty. Výsledok je teda akýmsi zvláštnym hybridom toho, čím Miles svojou tvorbou prispieva do iných zoskupení. Zvuk je síce výraznejší a hlučnejší, avšak nestráca sa v účelových sonických explóziách alebo nekonečnom trápení sluchového ústrojenstva bežného poslucháča. Moment absolútnych hlukových stien je tu zredukovaný len na pár momentov a je výsledkom poctivo stavanej gradácie. Permanentným kruciálnym faktorom Whittakerovej tvorby je silná a extenzívna atmosféra, ktorá poslucháča motivuje k ďalšiemu posluchu a pomáha mu ponárať sa do hudobného deja, ktorý autor dokáže vytvoriť priam bravúrne. Vypočutie si Ascetic Ideals je cestou skrz temné jaskynné priestory, v ktorých rezonujú zvuky opatrne vytvorené a kulminujúce v priestore. Milesove neobvyklé spoliehanie sa na striktné analógové vyjadrenie svojich zvukových vízií, v sebe prináša typickú atmosféru starých dronových nahrávok, no skrz zúročenie jeho producentských skúseností v dubtechne, z nich dokáže vytvoriť naozaj pohlcujúci zážitok, kde sa občas objaví aj náznak rytmu, ktorý tak pomáha skôr spájať než rozbíjať, niekedy veľmi precízne stavanú zvukovú architektúru.
Problém súčasnej dronovej alebo experimentálnej scény, ktorá osciluje medzi popkultúrou a akýmsi odkazom na akademizmus, je v jej jednotvárnosti. Whittaker však dokázal obísť tieto nástrahy a bol schopný pripraviť album, ktorý nenudí a poslucháč sa k nemu môže s radosťou vrátiť aj viackrát, zakaždým objavujúc nové nuansy a atmosferické ponory. Miles Whittaker ešte rozhodne nemal posledné slovo.
Album k poslechu zde.
